Chcem objavovať, aké to bolo kedysi …

piknik-sk-1890Vidieť populárneho herca len tak sa prechádzať v dedinke pod hradom by sa vám mohlo zdať ako prelud, ak by ste si predtým kdesi neprečítali, že JOJka práve natáča historický seriál a v hlavnej úlohe sa predstaví práve tento fešný umelec.

A možno to aj znie trochu ako fantázia, keď osobu známu z televíznych obrazoviek vidíte v dobovom kostýme vykračovať si elegantným krokom po ulici, po ktorej denne jazdíte. Ale keď pred dotyčným zabrzdíte, predstavíte sa a požiadate o rozhovor, a on bez okolkov a vykrúcania hneď súhlasí, to už vám ako sen pripadať začne.

Presne taký bezprostredný, ako na obrazovke, taký istý sympatický a usmiaty ako na fotografiách. To, ako dokáže talentovaný herec hovoriť o svojom remesle, by ste dokázali počúvať hodiny a dni. Bohužiaľ, prestávka medzi klapkami končí a tak vám poskytne svoj mail, aby ste mali kam poslať záznam rozhovoru – taký je člen činohry Slovenského národného divadla – charizmatický Ján Koleník.

Jedným z miest, do ktorého je dej výpravného historického seriálu s pracovným názvom 1890 zasadený, je aj budova bývalej žandárskej stanice v Krásnohorskom Podhradí. Prichádzam na miesto nakrúcania a predstaviteľ hlavného hrdinu, budapeštianskeho detektíva Jánosa Martona, sedí obďaleč. Času akurát na rozhovor, počas jeho prestávky, a baterka v diktafóne je akoby naschvál vybitá.

Ani ho to nevyvedie z miery a poradí si aj s mojím problémom: “Natočíme to na foťák, videozáznam bez obrazu a budete to mať zaznamenané.”

A tak začínam klásť otázky. Možno nie také, aké by niekto očakával od rozhovoru so známou osobnosťou ….

piknik-sk-1890

Prečo práve historický seriál?

Veľmi rád sa prenášam do inej doby. Aj keď sa doba mení, ľudia sa nemenia, ostávajú rovnako náruživí, rovnako šťastní, rovnako nešťastní. A čo sa týka historickej postavy, je úžasné, že herec nemusí veľmi vymýšľať, ako rolu stvárniť, lebo tá doba tomu dá istú tvár. Pomôže historický kostým, historické prostredie, historické súvislosti, ľudské spôsoby, rekvizity.

Pri postave zo súčasnosti je to iné?

Dnes máme iné zákony, iné správanie podľa nich, vzťahy, inštitúcie, spoločenskopolitickú situáciu, novodobé vynálezy, iný spôsob života, a to všetko dôverne poznáme. Chcem objavovať, aké to bolo kedysi a prežiť inú atmosféru inej doby.

V tomto seriáli stvárňujete budapeštianskeho detektíva. Viete po maďarsky?

Nie vôbec. Ja pochádzam zo stredu Slovenska ( z Banskej Bystrice – pozn. redakcie).

Bude vás niekto dabovať, alebo budete mať prízvuk? Teda nie vy, detektív Marton.

Nie. Doteraz sa maďarský prízvuk v slovenských seriáloch používal ako nástroj komiky. My sa snažíme byť v seriáli vtipní inak. Sofistikovanejšie. To, že je moja postava detektív z Budapešti, znamená toľko, že prichádza z veľkého a moderného mesta na vidiek, kde je konfrontovaný s miestnymi zločinmi, opradenými poverami, ktoré ale majú racionálny základ. Pohrávam sa s myšlienkou, a stále je na to čas, že by moja postava kde tu mohla utrúsiť niečo po maďarsky. Stačí slovko.

Takže máte možnosť hovoriť trochu aj do scenára..

Nedržíme sa otrocky napísaných replík. Ak situácia vyžaduje, texty obmeníme, ale nenarušujeme tým dobrú konštrukciu príbehu, ktorá musí držať pokope, a ktorú musíme rešpektovať, pretože je to detektívka.

Zaujímalo by ma, či ste sa museli zúčastniť kastingu alebo bola táto konkrétna postava šitá na vás, napísaná pre vás.
Dostal som priamo ponuku na túto postavu bez konkurzu a nedala sa odmietnuť. Som za ňu vďačný. Kasting som naposledy absolvoval na rolu v českom seriáli První republika. A bol som tam celkom štyrikrát. Česi mi nedôverovali tak, ako na Slovensku. Až keď rolu dostanem, mám možnosť si ju ušiť, aby som sa v nej cítil slobodne. Možno iba typ sa dá ušiť na mieru. Vnútorný stav je vec ťažšia.

Tuším som počula, že ide o reálne prípady, ktoré sa naozaj stali.

Nerád by som prezrádzal viac, ako môžem, ale pracujeme napoly s fikciou a reálnymi udalosťami. Je to moderne spracovávaný dobový seriál, ktorý musí brať do úvahy trendy, aj nároky dnešného diváka, takže autori majú právo príbeh fabulovať. Je to licencia a poetika, tvorivý vklad na pozadí doby a dobovej kulisy, akou je krásny Betliar a Gemer. Podobnú skúsenosť už mám aj z Čiech v “Prvej republike” (český seriál, v ktorom hral Koleník jednu z hlavných postáv – pozn. redakcie), ten seriál tiež použil dobovú kulisu a zasadil do nej romanticko-detektívny príbeh.

Práve som sa vás chcela opýtať, kde sa točí lepšie, v Čechách, či na Slovensku, z hľadiska podmienok, možno produkcie?

Nevidím rozdiel. Dobové projekty sú vždy náročnejšie. Aj na produkciu a financie. Absolútne obdivujem televíziu Joj, že sa do toho pustila. Od čias Alžbetinho dvora si hádam nič podobného nepamätám. Máme vynikajúci scenár, režiséra, krásne kostýmy, ktorých počet je závratný, odborníkov a poradcov z radov historikov a krásne autentické lokácie.

dsc_1534Väčšinou vás diváci videli v seriáloch, ktoré sa nakrúcali v interiéri. Teraz je to exteriér, dokonca behanie z jedného konca republiky na druhý. Čo je pre vás lepšie?

Konečne sa to pohlo. Nakrúcame v reálnych priestoroch, vonku, v prírode. Nie sme zatvorení v sadrokartónových ateliéroch, ktoré sa tvária ako múry. Točíme filmovým spôsobom, neponáhľame sa ako pri lacnejších seriáloch. Aj za cenu častejšieho cestovania mi to stojí. Načas je mojim domovom Betliar a veľmi si to užívam. Kaštieľ, park, aj táto policajná stanica, ktorá kedysi naozaj bola policajnou stanicou, mi dáva ozajstný pocit. Myslím na to, čo sa tu dialo, kto tu bol, kto tu sedel a to pomáha. (Na snímke vľavo – pozn. redakcie)

Ten pocit? Pomáha to roli?

Určite. Dáva to akýsi vnútorný štartovací bod, podvedomie, ale aj úctu k histórii.

Máte nejakú vysnívanú úlohu – či už divadelnú alebo filmovú? Takú, o ktorej sa hovorí, že “toto by som chcel raz hrať”. Alebo takú, ktorú by ste chcel získať, ale možno kvôli vášmu zjavu, postave, ju len ťažko dostanete.

Zjednodušene sa to povedať nedá. Každopádne ma omrzelo hrať postavy typu lámač sŕdc. Teraz mám šťastie na zaujímavejšie postavy v televíznej produkcii, a keď by som už mal možnosť, zahral by som si komplikovanejší charakter, človeka s komplikovanejším vnútorným pozadím. Zaujímaví sú ľudia, ktorí nie sú uchopiteľní ihneď. Nedajú sa hneď identifikovať.

Bol ste niekedy predtým v Krásnohorskom Podhradí? Alebo v Betliari?

Áno, asi dvakrát. Veľmi dávno, ako malý chlapec.

Počas školského zájazdu?

Nie. Bol som tu s rodičmi. Pamätám si, že mi Krásna Hôrka na kopci pripadala vždy strašidelná. Hrad s čiernou strechou. Vždy po ceste do Košíc som čakal, kedy sa ukáže na obzore. Intenzívne som si pamätal Žofiu v sarkofágu v kaplnke. Na Betliari zasa egyptologickú časť expozície s múmiami. Ako chlapca ma to fascinovalo. Dnes ma viac zaujímajú Andrássyovci, ich rod a ľudia. Som nadšený z Betliara a zároveň smutný zo stavu Krásnej Hôrky. Potrvá roky, kým hrad opäť ožije. Hnevá ma prístup štátu k týmto dôležitým miestam.

Každý herec tvrdí, že divadlo mu dáva viac, ako seriál, či možno televízna tvorba.

Ja to mám narovnako. To, čo zažijete pred kamerou, nezažijete v divadle a naopak. Divadlo je tréning, a keď sa herec venuje iba telke, tak sa akoby zmenšuje. Divadlo herca vybičuje takmer k fyzickým výkonom aj k inej expresii. Ale bez kamery by bol len zatvorený v čiernej kocke a kamera by mu chýbala. Nehovorím teraz o lacnej seriálovej výrobe. Hovorím o zmysluplnej práci pred kamerou, ktorá je veľmi vzrušujúca, veľmi systematická a intímne detailná.

Čo sa týka diváka, kdesi som čítala, že vás vždy zaujímajú tí dvaja, čo netlieskajú.

Lebo som perfekcionista. Viete, chvála vás veľmi neposunie. Takže možno až príliš analyzujem a provokujem mozog k tomu, aby to mohlo byť dokonalé. Robím to automaticky. Je to skrátka môj prístup, pokiaľ som zapálený. Ale bývam aj letargický a ľahostajný, najmä, keď sa sklamem.

Vraj si potrpíte na to, čo máte vo svojom bezprostrednom okolí. Teda oveľa skôr, ako na spoločenskej akcii vás možno stretnúť v obchodoch s nábytkom či bytovou architektúrou.

Mám rád veci premyslené. Teda, keď si to dobre premyslím, viem, že po celom dni v práci s ľuďmi už nevyžadujem večer s tými istými ľuďmi. Moja práca mi veľmi zasahuje do voľného času, takže som už v štádiu, kedy svoj čas nemíňam na zbytočné veci, ktoré ma oberajú o energiu. Hobby je dôležitá vec. Moje hobby je aj interiérový dizajn. Mám rád dizajn čohokoľvek, spočívajúci v sofistikovaných detailoch. Aj tu sa absolútne vyžívam v detailoch dizajnu minulých storočí.

Takže ste perfekcionista, detailista…. a?

Neviem. Nerád o sebe rozprávam viac, než je pre túto profesiu nutné. Chcel by som byť lekár – tí majú napríklad veľmi zaujímavé a užitočné témy. To by som vám narozprával… A herectvo? Herectvo neberiem vážne, ale snažím sa ho robiť zodpovedne. Bez jedného, aj druhého sa táto profesia robiť nedá.

To, že ju robíte zodpovedne vidno na tom, ako túto prácu robíte, na jej výsledkoch.

Ďakujem.

Ja ďakujem za rozhovor.

V prestávke medzi jednotlivými nakrúcaniami si Janko Koleník odbehol do prešovského divadla Jonáša Záborského, kde odohral s kolegami hosťujúce predstavenie hriešnej komédie ” Kto zhasol svetlo“ a vrátil sa do Betliara do histórie. (Jedná sa o predstavenie, s ktorým herci SND cestujú po Slovensku, aby si aj divák, ktorý nemôže kedykoľvek zájsť do Bratislavy, do národného divadla, mohol užiť jeho atmosféru – pozn. redakcie). Okrem tohoto stihol viacero ďalších divadelných predstavení, na Slovensku i v zahraničí. K práci pristupuje, ako vraví, zodpovedne, a veru nezaháľa ani chvíľu. Takže živiť sa herectvom nebude až také jednoduché ako by sa nám mohlo zdať. A na konečnom výsledku nevidíme, koľko driny sa za tým skrýva.

Autor: www.zivotpodhradom.sk (kat), Foto: www.piknik.sk (Múzeum Betliar)

You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can skip to the end and leave a response. Pinging is currently not allowed.

Pridaj komentár